Smutný svet nablýskaných salónov

foto: Collavino

Žena je nevyspytateľným živlom - dokáže šialene milovať a s rovnakou intenzitou nenávidieť. Ide si smelo za svojimi túžbami, nebojí sa prekážok. Za všetkým hľadaj ženu, alebo po francúzsky povedané Cherchez la femme, je mottom tohtoročnej divadelnej sezóny 2017/2018 v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Pripomeňme si kľúčové hrdinky, ktoré ,,ožili" na nitrianskych doskách - odvážnu Violu, ktorá v mužskom prevleku rúca všetky mýty o ženách, ktoré by nesmeli hrať v divadle (Zaľúbený Shakespeare) a drogovo závislú herečku Emmu, hľadajúcu svoje vlastné ja v psychiatrickej liečebni (Ľudia, miesta a veci). Nitrianske divadlo prinieslo v piatok trinásteho poslednú premiéru tejto sezóny - dramatizáciu románu od významného francúzskeho spisovateľa Honoré de Balzaca Otec Goriot. Repertoár ženských hrdiniek tak  v Divadle Andreja Bagara v Nitre dopĺňajú dve dcéry otca Goriota, pre ktoré sú peniaze všetkým na svete. 

Dramatizácie románov sú jedným z poznávacích znamení režiséra Romana Poláka - spomeňme napríklad Nevestu hôľ od Františka Švantnera (SKD Martin, SND Bratislava), Bratov Karamazovovcov od F. M. Dostojevského (SND Bratislava) či Annu Kareninovú od L. N. Tolstého (SND Bratislava). K najnovšiemu ,,dramatizačnému" prírastku režiséra Poláka patrí Otec Goriot od Balzaca. Ten vo svojich dielach opisuje spoločenský život francúzskej spoločnosti, v ktorej sú peniaze na najvyššej priečke. Režisér Roman Polák sa rozhodol pre dobovú interpretáciu Otca Goriota, čo sa odzrkadlilo v scénickom a kostýmovom riešení inscenácie. Čierna je dominujúcou farbou na scéne, ozvláštnená niekoľkými rekvizitami, odkazujúcimi na svet honosných parížskych salónov - ležadlo v komnate, toaletný stolík so zrkadlom, či olejomaľba s výjavom kúpajúcej sa ženy v potoku - Musidora - od anglického maliara Williama Ettyho. Práve obraz považujem za najpôvabnejší scénografický prvok, keďže zmenami veľkostí v jednotlivých mizanscénach poukazuje na spoločenské rozdelenie postáv. Napríklad v mizanscéne odohrávajúcej sa v opere je veľkosť obrazu Musidory priamoúmerná s veľkosťou zlatých rámov, v ktorých prebiehajú dialógy medzi postavami. Scénograf Borák tak vytvára oživené obrazy, v ktorých sa vášeň mieša s bolesťou, túžba s nehou...

So svetom parížskych salónov korešpondujú aj kostýmy Petra Čaneckého - farby ako napríklad kráľovská modrá, fialová s dúhovými odtieňmi, broskyňová či žiarivo ružová poukazujú na svet parížskej smotánky. Kostýmy neboli len nositeľmi vizuálnych znakov, ale aj tých vnútorných. Honosné kostýmy predstaviteľov a predstaviteliek sveta parížskych salónov tvorili kontrast s beznádejou postáv, ich túžbou po láske a vášnivej túžbe ovládať iných. Peter Čanecký tak opäť potvrdil, že je majstrom svojho remesla, keďže sa mu podarilo prepojiť funkčnosť kostýmu s charakterom postavy. Ivan B. Vojtek v postave Otca Goriota stvárňuje obetavého otca, pre ktorého sú jeho dve dcéry zmyslom života. Vojtek kreuje svoju postavu hlavne nielen po vonkajšej, ale po vnútornej stránke - postupné uvedomenie si toho, že ho dcéry neprídu navštíviť ani na smrteľnej posteli, umocňuje jeho zlý zdravotný stav. Vojtek je nesmierne pôsobivý hlavne v mizascénach, v ktorých prejavuje zaslepenosť voči dcéram - neuvedomenie si toho, že dcéry ho len finančne ,,žmýkajú", patrí, aspoň podľa mňa, k jedným z najsilnejších momentov. Goriotove dcéry stvárňujú nové členky nitrianskeho ansámblu - Anna Rakovská (Pani De Nucingen) a Andrea Sabová (Pani De Restaud). Obe herečky sú v postavách Goriotových dcér mimoriadne presvedčivé, a čo je veľkou výhodou - ich prejavy neskĺzajú do pátosu. Kvôli peniazom sú schopné pobiť sa a hrať pred otcom falošné zmierenie. Plnokrvný typ postavy vytvára Barbora Andrešičová v úlohe Pani De Beauséant. Pod hrdým držaním tela, zopätými rukami v lone a honosnými róbami sa skrýva žena, túžiaca po kúsku citu. Andrešičovej prerod od hrdej ženy k pokornej bytosti, ktorá si uvedomuje, že iba v samote dokáže nájsť zmierenie, patrí k veľmi silným momentom inscenácie. Celý súbor nitrianskeho divadla v tejto inscenácii opäť potvrdil svoje kvality. Niet preto žiadnych pochýb o tom, že v meste pod viničným vrchom máme silnú hereckú generáciu a preto bude zaujímavé sledovať jej ďalšie kreácie.

Napriek kvalitnému hereckému obsadeniu, výbornej scénickej a kostýmovej realizácii, však nad inscenáciou Otec Goriot v réžii Romana Poláka visí niekoľko otáznikov. Je dobové uchopenie inscenácie dostatočne silným lákadlom pre diváka? Otec Goriot je symbolom otcovskej obetavosti, ktorý je pre svoje dcéry schopný urobiť čokoľvek, a práve na to najviac dopláca. Ako rodič v dôsledku nedostatočne prísnej výchovy zlyháva...Paralela so súčasnosťou nie je náhodná, veď aj v dnešnej dobe sa stávame svedkami problematických vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. Otec Goriot by sa dal nepochybne inscenovať aj ako súčasná hra. Tvorcovia neposunuli román do súčasnosti, ale nechali ho zasadený vo Francúzsku 19. storočia, aby poukázali na parížsky svet plný prepychu, plesov a zlata. Stačí to?

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino


Réžia: Roman Polák
Dramatizácia: Daniel Majling, Roman Polák
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Vladislav Šarišský
Hrajú: Ivan B. Vojtek, Eva Pavlíková, Martin Šalacha, Roman Poláčik, Martin Nahálka, Lucia Viktória Kmeťová, Gabriela Dolná, Daniela Kuffelová, Marcel Ochránek, Martin Fratrič, Michaela Liptáková / Zuzana Guľvašová, Radoslav Konečný / Frederik Príslupský, Miloš Chrappa, Andrea Sabová, Anna Rakovská, Barbora Andrešičová, Lenka Barilíková, Juraj Ďuriš, Peter Oszlík, Branislav Matuščin, Marián Viskup, Karol Filo, Ján Kováčik