Divadlo očami Mirky: Scénograf Juraj Kuchárek: ,,Dôležitým prvkom bol princíp zmnožovania."

sobota 3. februára 2018

Scénograf Juraj Kuchárek: ,,Dôležitým prvkom bol princíp zmnožovania."

Ľudia, miesta a veci, foto: Ľuboš Kotlár

Juraj Kuchárek vyštudoval scénografiu na VŠMU u profesora Čorbu a profesora Cillera. Vytvoril scény k mnohým úspešným inscenáciám, napríklad Jane Eyrová (SND, 2014), Fanny a Alexander (SND, 2016), Romeo a Julia (Štátna opera Praha, 2016) či Povstanie (Divadlo Aréna, 2014). K najnovšiemu ,,scénografickému prírastku“ v jeho portfóliu patrí hra Ľudia, miesta a veci, o ktorej sme sa detailnejšie porozprávali.

Vytvorili ste scénografiu k tragikomédii Ľudia, miesta a veci v réžii Mariána Amslera. Ako ste sa dostali k tejto hre? Kto vás oslovil na spoluprácu?

Hneď na začiatku ma oslovil režisér Marián Amsler s tým, že mu dramaturgia divadla ponúkla robiť super hru. Prečítal to v angličtine a bol v momente presvedčený, že práve tento text chce inscenovať. Výhodou bolo, že si preklad robil sám. Ja som sa s textom stretol prvýkrát práve v jeho preloženej verzii. Po prvom prečítaní som sa aj ja stal fanúšikom tejto hry.

Ako prebiehal proces tvorby? Mali ste hneď jasnú predstavu, ako budete pracovať s priestorom scény na javisku Divadla Andreja Bagara v Nitre, alebo ste museli obmieňať pôvodný koncept?

Keďže z textu vychádzalo, že veľké pasáže sú založené na dôslednom, až intímnom herectve, bol som prekvapený, že jeho inscenovanie je naplánované na veľké javisko. Preto sme zo začiatku aj s režisérom uvažovali, že by sme to celé skomornili tým, že by nielen scéna, ale aj diváci boli na javisku Veľkej sály činohry DAB. Chceli sme takto docieliť čo možno najbližší kontakt divákov s hercom, no zároveň dať mne ako výtvarníkovi iné možnosti ako pracovať so scénografickým stvárnením. Nahodili sme to aj pôdorysne, aby sme zistili, koľko divákov by nám vyšlo. Menšou kapacitou a aj tým, že by vznikli prevádzkové komplikácie, sme sa museli tejto prvotnej myšlienky vzdať. Začali sme teda nad priestorom uvažovať nanovo. Z nevýhody veľkého javiska sme sa naopak pokúsili spraviť hlavnú časť scénografie. Realita a intimita verzus veľký vnútorný svet. Scéna sa rozdelila na dva plány - veľký dominantný predstavujúci Emmine vnútro, preexponovaný svet oddelený veľkým oknom (inšpiroval som sa u Corbusiera v jeho svetskej architektúre). A potom proscénium ako foyer, recepcia, alebo miestnosť na terapiu. Hercov sme tak dostali bližšie k divákom, no zároveň ich pozadie zostalo surreálne.

Na čo ste ako scénograf kládli najväčší dôraz?

Dôraz som kládol na minimálnu formu. Aby bola scéna jednoduchá a nekonkurovala hercom. Dôležitým prvkom vychádzajúcim z textu bol princíp zmnožovania. Aj samotná Čajka bola použitá v hre rafinovane, keďže aj v nej funguje násobenie, divadlo na divadle alebo Čechov ako jedna z postáv. Preto som veľký zadný plán rozmnožil a zopakoval vo forme kociek ako Emmine svety. Zmenšená abstraktná izba s nelogicky umiestneným nábytkom popierajúcim gravitáciu. V priamom kontraste sa preto zrazu v najväčšej kocke zjaví realistická detská izba, ktorá je použitá až vo fáze Emminho vyliečenia.

Mňa osobne zo scénografie najviac zaujala vyrezávaná kocka na kolieskach, ktorá raz fungovala ako nemocničná izba, inokedy ako detská izba hlavnej postavy Emmy. Vedeli ste už v procese tvorby, že práve touto rekvizitou chcete zvýrazniť Emmin vnútorný svet?

Od začiatku to bolo tak myslené s tým, že som chcel jej priestorovou variabilitou dostať intímne scény čo najbližšie, no zároveň som chcel, aby tá kocka zostala v mozaike zadnej steny a opticky sa v nej strácala. Aj preto sme zvolili štorcový raster (nielen pre atmosféru nemocnice a liečenia) Priznám, že sme dokonca zvažovali nepoužiť kachličkový raster (práve kvôli jeho nadužívanosti), no v závere sme sa rozhodli že práve vo veľkej ploche bude s kockami, ktoré sa budú z neho vynárať, fungovať.

S akými materiálmi ste v inscenácii pracovali?

Materiál ako vec, z ktorej je vyrobená scéna - najťažšie bolo vyriešiť podlahu. To je všeobecne výzva v monster priestoroch, keďže daná plocha je veľká. Musel som zvoliť lacnú autoplachtu. Ostatné scénické prvky tvorili už tradičnejšie materiály používané v divadle - joklová konštrukcia kapotovaná preglejkou, okašírovanou látkou a biely sololit...Materiál ako podklad k návrhu alebo inšpirácia - bol ňou už spomínaný Corbusier a jeho okno, funkcionalizmus a v neposlednom rade osobná skúsenosť s nemocnicami.

Odstránili ste počas technických skúšok s režisérom nejaké rekvizity, ktoré ste pôvodne chceli využiť?

Keďže divadlo je živý proces a návrh scény sa deje približne polroka pred reálnym skúšaním a odovzdanie scény je zhruba 10 dní pred premiérou, tak sme sa nevyhli malým zmenám. Najväčšou bolo nepoužitie zrkadla v kocke, kde som chcel princíp zmnoženia pomocou zrkadiel ešte viac podporiť. V konečnom dôsledku to tam nechýba.