sobota 10. júna 2017

Dom Bernardy Alby: Ženská pomstychtivosť obalená v rajčinách

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby z pera španielskeho dramatika Federica García Lorcu patrí k pomerne často uvádzaným titulom na slovenských javiskách. Niet sa čo čudovať - príbehy plní hrdosti, vnútorných rozporov a zakázanej lásky ponúkajú vďačný (ale aj náročný) námet na spracovanie. Po tejto dráme, v ktorej vystupuje rodina frustrovaných žien, siahol aj režisér Peter Oravec, ktorý ju naštudoval spolu so študentkami Súkromného konzervatória v Nitre. Plody svojej práce predviedli v rámci festivalu vysokých škôl Stretnutie v piatok, 9. júna 2017, vo Veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre.

Ako som už v úvode naznačila, v dráme vystupujú nešťastné ženy. Samotné gro príbehu tvorí matka Bernarda Alba spolu so svojimi dcérami. V hre vystupujú aj dve slúžky, ktoré na všetko striehnu a následne donášajú Bernarde informácie. V úlohe pani domu, ktorá svojím dcéram zakazuje akýkoľvek kontakt s mužmi, vystupuje Nikol Hodrová. Jedinú výnimku tvorí najstaršia Augustias (Alexandra Kochanová), ktorá je zasnúbená s Pepem (Mário Horváth). Jej matka však dobre vie, že bude trpieť, pretože Pepe si ju berie kvôli bohatému dedičstvu, a nie preto, že by ju ľúbil.
Vzpriamené držanie tela, pevne zovreté ústa a čierny klobúčik na hlave so závojom zvýrazňujú Bernardinu nadradenosť nad ostatnými. Napriek tomu, že je matkou dospelých dcér, nepozná s nimi zľutovanie a je voči nim prísna, ba až krutá. Prejaví sa to napríklad v scéne, v ktorej sa jedna z dcér, Martirio (Ráchel Százová), prizná, že ukradla Augustias (Alexandra Kochanová) fotku snúbenca Pepeho. Bernarda požiada Martirio, aby jej podala ruku, ktorú jej na niekoľko sekúnd strčí ho hrnca s horúcou polievkou. Bernarde nezáleží na trápení svojich dcér, ktorým zakazuje vychádzať z domu. Ide jej len o jediné - aby navonok vyzerali ako normálna rodina. Napriek tomu, že je Bernarda prísna matka a neprejavuje pocity, v niekoľkých scénach sa dočkáme jej ,,topenia". Nechcem to prezradiť, pretože by som diváka určite pripravila o umelecký zážitok...Nikol Hodrová okrem prísne stráženej mimiky, v ktorej absentujú akékoľvek emócie, precízne pracuje aj s hlasom. Podľa potreby pridáva a uberá na intenzite. Aj vďaka tomu pôsobí jej prejav verne a neskĺza do afektu
foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

K ďalším výrazným ženským protagonistkám na scéne patrí Poncia (Júlia Činčurová). Ide o ženu chudobných pomerov, ktorá v dome pracuje ako slúžka. Je tomu prispôsobené aj jej oblečenie na javisku - má na sebe čiernu šatku, čierne tričko, sveter a sukňu rovnakej farby. Jej bieda je zvýraznená bielou farbou, ktorú má ako slúžka, prirodzene, na zástere. Hoci Bernardu nenávidí (o čom sa môžeme presvedčiť v dialógoch s druhou slúžkou), v jej prítomnosti sa správa úctivo - navonok teda neprejavuje žiadne výraznejšie emócie. Vo vzťahu k druhej slúžke sa správa nadradene - je to vidieť napríklad v scéne, keď jej prikáže umývať zem a poriadne utrieť prach. Samozrejme, dovolí si to iba vtedy, keď vie, že v miestnosti sa nenachádza Bernarda a ani žiadna z dcér. Činčurová vdýchla svojej postave vnútorný vampirizmus, ktorým kŕmi svoju osamotenú dušu. Viditeľné je to predovšetkým v scénach, v ktorých pozoruje ostatné ženy v dome a vyžíva sa v ich trápení. Pod starostlivo udržiavanou maskou je to však žena, ktorá túži po vášni. Prejaví to vo chvíli, keď spolu s ostatnými pozoruje z okna koscov.

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Každá zo žien bojuje s pocitmi osamelosti a prežíva svoje vlastné vnútorné drámy, hoci navonok pôsobia ako vyrovnané bytosti. Najhoršie znáša izoláciu od vonkajšieho sveta najmladšia z dcér, Adela (Petra Jakubíková). Jej plavé vlasy v dvoch vrkočoch a žlté šaty, ktoré občas nosí, ju odlišujú od zvyšku žien. Na rozdiel od ostatných starších sestier, ktoré sú plné jedu, je práve ona tou, ktorá v sebe živí nádej a vieru. Napriek matkiným zákazom sa pravidelne vykráda von a v nestrážených okamihoch sa teší zo života. Jakubíkovej Adela predstavuje mladé dievča plné života, ktoré sa nebojí snívať a milovať vo veľkom. Paradoxne, práve jej postava však v závere vyznie najtragickejšie...

Svojským spôsobom bojuje s izoláciou a túžbou po láske ďalšia zo sestier, ryšavá Martirio (Ráchel Százová). Je na vozíku a práve kvôli tomu dobre vie, že nemá šancu na normálny, plnohodnotný a predovšetkým ľúbostný život. A tak znepríjemňuje život všetkým navôkol a vyžíva sa v trápení svojich sestier. Jej jedovatosť a pomstychtivosť vidieť v scéne, keď ukradne Augustias fotku snúbenca Pepeho. Keď ju v noci sužuje teplo, chodí sledovať svoje sestry - takýmto spôsobom sa stávame napríklad svedkom scény, v ktorej prichytí najmladšiu Adelu počas milostného aktu s Pepem. Sázovej Martirio je plná zlosti, nežičlivosti a pomstychtivosti.  
foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Keďže všetky ženy žijú pod jednou strechou a musia znášať šťastie zasnúbenej Augustias, ich jediným prostriedkom na chvíľkovú radosť sa stáva Pepe (Mário Horváth). V inscenácii zosobňuje všetky hriešne predstavy obyvateliek domu. Na scénu prichádza väčšinou vtedy, keď sa ženy postavia k okraju javiska a nastavujú tvár svetlu, čím vytvárajú ilúziu prúdenia čerstvého vzduchu a páľavy zároveň. Horváth ako Pepe, oblečený v obtiahnutých žltých nohaviciach, okolo nich tancuje a poskytuje im tak chvíľkové opojenie. Tieto surreálne výjavy väčšinou končia vo chvíli, keď sa do miestnosti vráti Bernarda. 

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dej príbehu sa odohráva vo fóliovníku, ktorý svojou stavbou pripomína interiér domácnosti. Môžeme však skonštatovať, že fóliovník plní aj ďalšiu funkciu - živočíšnu (výjavy s Pepem). Čierna farba, ktorá v inscenácii dominuje, nie je náhodnou voľbou režiséra Petra Oravca. Dej sa totiž začína príchodom rodiny z pohrebu otca. Všetky ženy majú na sebe čierne oblečenie, ktoré môžeme chápať ešte v ďalšej súvislosti, ktorá súvisí s ich vnútorným svetom. Nemôžu chodiť von, nadväzovať kontakty s mužmi. Čierna farba sa tak stáva ich požehnaním (podľa Bernardy) a prekliatím zároveň. Kontrast oproti jedovatým ženským dušiam tvoria Pepe, odetý v žltých farbách, ktorý im poskytuje chvíľkové vzplanutie, a rajčiny, ktoré sú umiestnené pred fóliovníkom. Slúžky ich na začiatku inscenácie zbierajú a jedia, aby z nich mohli v ďalšej scéne urobiť polievku a neskôr kúpeľ pre Bernardu. Rajčina tak symbolizuje ženu, ktorá túži po láske a vášni. Každá zo žien v dome sa však musí zmieriť s tým, že ich pomstychtivosť bude navždy zaobalená v tomto sladkom, diabolskom ovocí

Petrovi Oravcovi sa podarilo vytvoriť vizuálne príťažlivú inscenáciu, v ktorej nechýbala dynamika (zabezpečená aj vďaka igelitovým závesom vo fóliovníku, ktoré symbolizovali izby sestier). Výtvarná stránka inscenácie výborne dopĺňala vnútorný svet zničených žien, a naopak. Študentky konzervatória predviedli pôsobivú hereckú akciu, ktorá nebola poznačená afektom. Pôsobili prirodzene, a aj napriek mladému veku mimoriadne dôveryhodne. Jednoducho povedané - predstavenie, ktoré na tele vyvolalo presne ten druh zimomriavok, ktoré behali ešte dlho po odchode z divadla...

Scéna, kostýmy a réžia: Peter Oravec
Choreografia: Zuzana Krausová
Účinkujú: Nikol Hodrová (Bernarda Alba)
Simona Kovačevová (Maria Josefa)
Alexandra Kochanová (Augustias)
Andrea Juhásová (Magdalena)
Amélia (Zuzana Knappová)
Martirio (Ráchel Százová)
Adela (Petra Jakubíková)
Poncia (Júlia Činčurová)
Slúžka (Dominika Pašiaková)
Pepe (Mário Horváth)

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra
foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra
foto: Súkromné konzervatórium Nitra
foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára