piatok 27. januára 2017

Klammova vojna: Môže slovo zničiť učiteľa?

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Po úspešných dvoch premiérach v aktuálnej divadelnej sezóne 2016/2017 (Môj Malý princ a Hop, ktoré sú určené mladému divákovi) prichádza Staré divadlo Karola Spišáka s novým titulom, určeným pre dospievajúcu mládež a dospelých. Prostredníctvom monodrámy Klammova vojna, ktorá mala premiéru 27. januára 2017 v Štúdiu Starého divadla Karola Spišáka, sa mnohí z prítomných vrátili do školských čias. Verejná generálka Klammovej vojny sa uskutočnila v jednej triede na Párovskom gymnáziu v Nitre, takže som bola zvedavá, či sa moje predpovede ukážu správne, a či si na premiére sadnem do školskej lavice. 

Pri vstupe do štúdia ma ako prvé upútali tri rady prázdnych školských lavíc so stoličkami, tabuľou, katedrou a oknom. Keďže ja poctivo leštím vysokoškolské lavice, prenechala som svoje miesto ostatným, ktorí majú túto životnú etapu už dávno za sebou. Bez ohľadu na miesto sedenia (lavica, sedadlo) sme sa všetci spolu, bez ohľadu na vek, preniesli do maturitného ročníka a pocítili sme v rukách tú starú známu vôňu kriedy. Každý z nás, stratený vo vlastnom myšlienkovom svete, precitol vo chvíli, keď v štúdiu zazvonil zvonček a o pár sekúnd na to vyšiel bočnými dverami profesor Klamm (Roman Valkovič).

Divák sa stáva priamym účastníkom inscenácie, jej hybnou zložkou. Keby totiž v laviciach nikto nesedel, profesor Klamm by svoje slová mohol ťažko niekomu adresovať...Táto monodráma je totiž postavená na kontakte s divákom, ktorý sa stáva najsilnejším scénografickým prvkom, pretože toto predstavenie môžete urobiť v akejkoľvek triede a s akýmikoľvek žiakmi. Už samotný plagát k inscenácii (profesor má namiesto hlavy šibenicu) naznačuje, o čo asi v tejto hre pôjde. Na začiatku sa z úst profesora Klamma dozvedáme, že istý študent maturitného ročníka sa obesil kvôli tomu, že nebol pripustený k maturite. Študenti z toho vinia Klamma, pretože mu chýbal len bod do splnenia podmienky. Žiaci sa vzbúria a napíšu Klammovi otvorený list plný zloby. V dôsledku toho odmietajú spolupracovať na hodinách. Samozrejme, všetko je v divadle zinscenované tak, že aj keby niekto z divákov chcel niečo napísať (či povedať), nedostane priestor, čiže je úplne logické, že test z voľného verša zostáva prázdny...Na druhej strane, miestami som sa ja sama cítila vinne, že len pasívne sedím, pretože mnohé z vypovedaných Klammových úvah vo mne vyvolávali veľa otázok. (A priznávam, že som mala strašne veľký problém nezdvihnúť ruku, keď sa Klamm spýtal, kto by chcel prečítať úryvok z Fausta.)

Profesor Klamm rozohráva s divákom (žiakom) silnú psychologickú hru postavenú na slove. Jasné, že slovo je samo osebe najväčšou zbraňou, ale v tejto monodráme dostáva ešte väčší rozmer. Cítiť to už hneď na začiatku, keď Klamm hľadí na triedu a hovorí o liste, ktorý od žiakov dostal. Z písaného slova sa tak stáva prvý náboj do zbrane. Druhý náboj prichádza vo chvíli, keď žiaci odmietajú čítať Fausta a keď odmietajú písať test. Zamlčané slovo je horšie ako vyslovená veta? Tretí náboj predstavuje vyvrcholenie monodrámy - Klamm príde do triedy so zbraňou, ktorú ukradol riaditeľovi a prechádza sa okolo lavíc zaplnených študentmi. V momente, keď odíde, čakám na výstrel, ale ten neprichádza. Namiesto toho zazvoní, a ja zistím, že ubehlo presne 45 minút. S úžasom zisťujem, že som v divadle prežila svoju prvú vyučovaciu hodinu. A vôbec som nemala chuť na spánok, čítanie obľúbenej knihy či kreslenie si do zošita. 

Roman Valkovič ako profesor Klamm predvádza širokú paletu emócií. Na začiatku, keď sa dozvie o liste od študentov, sa síce snaží ovládať, ale zlosť ho napokon prevalcuje. Neváha kričať, aby si potom v krátkych chvíľach začal sypať popol na hlavu. Priznáva bezradnosť, ktorá vyplýva zo situácie, do akej sa dostal. Aj napriek študentskej odmeranosti sa na konci snaží o zmierenie, no zbytočne...Valkovičov profesor Klamm kričí, ohovára kolegov, do očí uráža študentov, no v závere sa správa pokojne a krotko, čo vyplýva z jeho blížiaceho sa odchodu. Chce odísť v mieri. Herec Roman Valkovič ma počas predstavenia fascinoval tým, ako postupne odkrýval masku ,,svojho" profesora. Klamma. Na začiatku pred nami stojí typický učiteľ v bielej košeli, kravate, kockovanom svetri, tmavom saku a nohaviciach, ktorý sa snaží prebudiť u žiakov nejakú reakciu. Postupne prenikáme do jeho myšlienkového sveta a zisťujeme, že aj on je len človek, ktorý robí chyby. Prezrádza, čo ho trápi, vytáča...

Táto inscenácia opäť potvrdzuje, že aj s minimalistickou scénou sa dajú vyčarovať silné príbehy. Prostredie školského prostredia je nám všetkým dobre známe, vieme sa s ním stotožniť. O to viac sa všetko stáva pútavejším vo chvíli, keď sa pred nami citovo obnaží profesor, ktorému študenti vyhlásia vojnu, v ktorej ide o ľudský život. Toto je jedna z tých hier, ktoré vo mne vyvolávajú otázku: Ako by som sa zachovala ja? Príďte si ju zodpovedať aj vy...

Autor: Kai Hensel
Preklad: Daniela Müglová
Dramaturgia: Petra Zichová a. h., Petra Babulícová
Scéna a kostým: Tereza A. Hudáková a. h.
Réžia: Peter Chmela a. h.
Hrá: Roman Valkovič

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára