piatok 11. novembra 2016

Režisér Peter Oravec: ,,Divadlo musí odovzdať divákovi odkaz."


Foto: Divadlo Nová scéna, Lubo Balko
Ako režisér kladie vo svojich muzikáloch dôraz na výtvarnú stránku inscenácie a dynamiku deja. Ako vysokoškolský pedagóg v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty v Nitre sa snaží v študentoch vzbudiť záujem o dejiny divadla. Ako stredoškolský pedagóg na Súkromnom konzervatóriu v Nitre formuje mladých hercov a herečky pri tvorbe inscenácií. Peter Oravec.

Na UKF Nitre vyučujete dejiny divadla, interpretáciu divadelného diela, súčasný muzikál a umelecké dielne. Ako sa snažíte vzbudiť u študentov záujem o divadlo?
Vyučujem iba divadelné predmety. Do styku so študentmi prídem najskôr s dejinami divadla, ktoré mnohí považujú za veľmi nudné. Pre mňa to však nuda rozhodne nie je. Študentov sa snažím nabudiť mojím prvotným nadšením k starším dejinám divadla, kde sú rozprávky prepojené s mytológiou. Práve cez rozprávkové a mytologické príbehy sa ich snažím motivovať. A to ich vždy nadchne. Keď už potom prídeme do nudnejších častí dejín, je to tým pádom jednoduchšie.

V čom sa líši interpretácia divadelného diela od interpretácie literárneho diela?
Divadlo je podľa mňa jedno z najkomplexnejších a najkomplikovanejších umení. Napríklad, interpretácia hudobného diela zahŕňa len hudobnú stránku. Keď však interpretujeme divadelnú inscenáciu, máme k dispozícii päť základných zložiek: textovú (literárnu), výtvarnú (scénografia, kostýmy, svetlo, projekcia), hereckú, zvukovú (hudobnú) a režijnú (dáva všetky zložky dokopy). Pri interpretácii musíte mať znalosti zo všetkého. Iba tak sa dopracujete ku komplexnému hodnoteniu.

Podľa akého kľúča vyberáte inscenácie dramatických diel, ktoré študenti interpretujú?
Ja ich nevyberám - vyberajú si ich oni. Nechávam im voľnú ruku. Závisí iba od nich, aké predstavenie si vyberú a ako budú aplikovať všetky výrazové prostriedky. Teoreticky a prakticky prechádzame každou zložkou. Najprv prednesiem teoretickú časť a následne im na mojich prácach ukazujem, ako to vyzerá v konkrétnej realizácii. 

Ako prebieha seminár umeleckých dielní?
Umelecké dielne som naposledy učil pred piatimi rokmi. Vtedy sme sa snažili prakticky pripraviť divadelnú inscenáciu. Vybrali sme si dadaicko-surrealistický text Svadobčania na Eiffelovke. Rozoberali sme jednotlivé inscenačné zložky - snažili sme sa vymyslieť koncept, nakresliť scénu, navrhnúť kostýmy, vybrať hudbu a upraviť text. K inscenácii sme sa snažili pristupovať tvorivo. Pôvodný zámer bol ten, že si skúsime jednu scénu aj naštudovať, ale k tomu sme sa nedostali, lebo skončil semester. 

Učíte aj na Súkromnom konzervatóriu v Nitre. Čím sa líši spôsob výučby na konzervatóriu od spôsobu výučby na vysokej škole?
Na konzervatóriu študujú stredoškoláci (14 - 19 rokov), pričom na vysokej škole študujú vysokoškoláci od 19 rokov vyššie. Na univerzite sa venujeme viac teórii, pričom na konzervatóriu je to hlavne o praxi. Vo vyšších ročníkoch na konzervatóriu vyučujem aj hereckú tvorbu. Herci sa učia pracovať s režisérom a to ma najviac baví - tvorba inscenácie. Na konzervatóriu tiež učím dejiny divadla. Mám rovnaké skriptá pre stredoškolákov aj vysokoškolákov. Čo ma najviac teší je to, keď mi píšu moji bývalí študenti, ktorí sú na VŠMU v Bratislave alebo na JAMU v Brne, nasledovné správy: Keby som nemal tvoje skriptá, tak tie skúšky ani neurobím

Ako si spomínate na svoje vysokoškolské štúdiá? Vidíte rozdiel v tom, ako ste k štúdiu pristupovali vy a ako k nemu pristupuje súčasná generácia?
Je to v tom veľký rozdiel. Ja som najprv študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici a potom som študoval estetiku a históriu na UKF v Nitre. Pred skúškami sme sa triasli od strachu. Pamätám si, že na prijímačkách z estetiky nás bolo tristo, zobrali nás tridsiatich a skončili sme desiati. Teraz nám na prijímačky chodí tridsať ľudí a nastúpi desať. Môžeme hovoriť o populačnom prístupe. 
Nechcem teraz pôsobiť ako moralizátor, ale keď som študoval, tak mne aj ostatným spolužiakom na škole veľmi záležalo. Pamätám si, že sme spolu chodili na výstavy, predstavenia...dokonca sme po vyučovaní ostali v škole a pozerali filmy. Keď však niečo podobné navrhnem svojim študentom, nestretnem sa s pochopením. Každý zo školy uteká preč.

Pamätáte sa na inscenáciu, ktorá vo vás vyvolala túžbu stať sa režisérom?
Pamätám si na dve inscenácie. Prvou je Rozprávka o cárovi Saltánovi v réžii Jozefa Bednárika, ktoré uviedlo Divadla Andreja Bagara v Nitre. Mal som vtedy asi päť rokov a moja mamina, ktorá tam vtedy pracovala, ma brávala na skúšky. Bola tam tam jedna scéna, ktorú Jožko Bednárik prerábal dovtedy, pokým som sa neprestal mrviť. Hovoril: ,,No, Peter sa mrví, musíme ju prerobiť." Potom mojej mamine všetci hovorili: ,,Už ho sem viac nenos, prosím ťa, lebo to bude do nemoty prerábať!"
Keď som mal štrnásť rokov, bol som na verejnej generálke muzikálu Pokrvní bratia - opäť v réžii Bednárika. Práve tam som pochopil, že muzikál je mojou šálkou kávy. V duchu som si povedal: Prepáč Shakespare, prepáč Moliére, ale mňa baví muzikál. 

Ako režisér ste sa podpísali pod viaceré úspešné inscenácie (Jozef a jeho zázračný farebný plášť, Obchod na korze, Tanec nad plačom, Ach, Júlia! Och, Rómeo! Na vine je Shakespeare?). Ako si teraz, s odstupom času, spomínate na svoj režisérsky debut?
To bolo ešte na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde som študoval herectvo. Nedokončil som ho, pretože ma prestalo baviť byť pre niekoho iba figúrkou. Možno to bolo aj tým, že v našom ročníku sme nemali žiadnych režisérov. Jozef Adamovič, vedúci katedry, sa nás vtedy spýtal: ,,Má niekto ambíciu režírovať? Ak áno, dám mu šancu." Tak som sa to rozhodol vyskúšať. Spracovali sme vtedy hru od Bulgakova - Zojkin byt. Paradoxne, po osemnástich rokoch som sa k nej znova vrátil - robil som ju ako absolventské predstavenie s mojimi študentmi na konzervatóriu.

Obchod na korze, foto: Ctibor Bachratý
Pociťovali ste výzvu, keď ste v roku 2011 režírovali školský muzikál Ples upírov?
Pre mňa bol tento muzikál jeden zo splnených snov. Miloval som ho a milujem ho doteraz. Na začiatku to však vyzeralo tak, že sa nebude nikdy realizovať, pretože keď sme požiadali o licenciu, odpísali nám, že nám ju ani náhodou nedajú. Pol roka som im stále písal, až napokon zasiahol Boh a všetci svätí a prišla mi jedného dňa správa, aby som ich prestal otravovať, a že nám tú licenciu dajú.  Bola to vôbec prvá študentská licencia na Ples upírov na svete. Mohli sme odohrať sedem až osem predstavení. Na muzikál sa prišla pozrieť aj jedna asistentka z viedenskej produkčnej spoločnosti, pod ktorú spadajú aj autorské práva na tento muzikál. Keď sme požiadali o ďalšie predstavenia, bez problémov nám ich predĺžili. To bolo pre mňa víťazstvo.

Čo je najnáročnejšie pri produkcii školských inscenácií?
Školské inscenácie vznikajú na kolene. Pri Plese upírov sme mali zabezpečenú finančnú podporu, keďže to bolo v rámci grantu. Na druhej strane sa to však veľmi byrokraticky skomplikovalo, pretože sa museli podpisovať verejné obstarávania. Je preto vždy veľmi náročné dať všetko dokopy. Tiež sa vždy snažíme o to, aby študenti uverili, že sa študentská inscenácia skutočne zrealizuje.

Trúfate si opísať svoj režijný rukopis?
Mojím divadelným otcom je Jozef Bednárik. Nehanbím sa za to, že som od neho veľa pochytil a že som sa mnohým inšpiroval. Som ním poznačený, ale nemyslím si, že mám nejako extra vyhranený režijný rukopis. Hoci niektorí tvrdia, že sa to už rysuje.

Na čo ako režisér dávate najväčší dôraz?
Pre mňa je divadlo od slova dívať sa. Veľký dôraz preto kladiem na vizuálnu (výtvarnú) stránku inscenácie. Aristoteles v jednej svojej teórii tvrdí, že slovo dráma vzniklo od slova draó = konať. Práve preto tiež vždy dbám na to, aby bola v mojich hrách akcia. Toto sú pre mňa podstatné veci.

Väčšina ľudí má zaužívanú predstavu o tom, že do divadla sa chodí relaxovať. Ako to vnímate?
Samozrejme, že v divadle sa má človek zrelaxovať, ale zároveň z neho musí odísť s nejakým posolstvom. Divadlo má dať súčasnému divákovi nejaký odkaz. To sa snažím dostať aj do mojich inscenácií. Nemám rád komerciu, ale nebavia ma ani avantgardy. Som niečo medzi tým. Nehanbím sa však povedať, že som mainstreamový divák.

Čo podľa vás musí spĺňať divadelné dielo, aby zaujalo diváka?
To je veľmi ťažká otázka. Niekomu stačí téma. Mne však nie. Keď je dobrá téma zo súčasného života nudne spracovaná, tak také predstavenie u mňa nemá šancu. 
V dobrom diele by malo ísť o vzájomné prepojenie témy a formy. Na predstavení sa nesmiem nudiť. Len čo začnem prekladať nohy, viem, že je zle. Ďalšie štádium prichádza vtedy, keď začínam počítať reflektory. Aj preto si na predstaveniach zásadne sadám na okraj. Nenechám sa týrať.

Ktoré inscenácie v súčasnosti považujete za najprínosnejšie pre slovenskú divadelnú kultúru?
Veľa závisí od vkusu a od toho, čo všetko daná inscenácia ponúka. Z činoherných sa mi páčila Nevesta hôľ v Slovenskom národnom divadle. Z nitrianskych inscenácií  ma najviac oslovili texty hier Podivný prípad so psom a Štyria v ringu

Ach, Júlia! Och, Rómeo! Na vine je Shakespeare? Foto: UMA&production s.r.o.

Ktorých slovenských kostýmových výtvarníkov a scénografov obľubujete?
Mám ,,svoj" tím, ktorý sa skladá z dvoch ľudí. S kostýmovou výtvarníčkou Ľudmilou Várossovou si rozumieme nielen ľudsky, ale aj profesionálne. Vždy, keď si spolu sadneme, vieme si povedať pozitíva a negatíva. Ona príde, prinesie mi tri varianty, pričom je každý jeden dobrý, a ja si už len musím vybrať, ktorý je najlepší. Mojím obľúbeným scénografom je Pavol Andraško, ktorý tiež myslí veľmi koncepčne. Naše stretnutia sú vždy prínosné. Pavol mi tiež veľakrát pomôže aj v réžii, ja jemu zas v scénografii, takže sa vzájomne dopĺňame. 

Máte radšej výpravné inscenácie, alebo preferujete ,,veľké emócie na malom javisku"?
Ja som barokový typ. Samozrejme, môže byť dobrá inscenácia aj na prázdnej scéne s jednou stoličkou, ale keď to vidím, pomyslím si: Preboha, čo len toto bude? Ja si tak hovorím, že som zemiak. Nie som mango, moderné exotické ovocie. 

Navštevujete divadelné festivaly? Čím môžu podľa vás obohatiť súčasného diváka?
Keď môžem, rád ich navštívim. Na Divadelnú Nitru chodím vždy, keď mi to čas dovolí. Čo sa týka tohtoročného programu, dominujú u mňa slovenské predstavenia nad zahraničnými. Nemám rád strohosť a studenosť, ktoré mnohé zahraničné inscenácie ponúkajú. Práve preto sú mi bližšie slovenské. Jednoznačnou jednotkou bola u mňa Sláva Daubnerová a jej monodráma Solo Lamentoso. Chodievam aj na Dotyky a spojenia do Martina, sem-tam na Novú drámu. 
Divadelné festivaly ponúkajú prehľad toho, čo sa deje v súčasnom divadle - práve to považujem za ich najväčší prínos.

Režíroval ste aj inscenovanú prehliadku pri príležitosti otvorenia divadelnej sezóny 2016/2017 v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Na základe akej koncepcie ste vytvárali jej program?
Na otvorení sezóny sme mali iba ochutnávku. Kompletná prehliadka bude 19. novembra počas Noci divadiel. Takéto inscenované prehliadky sme robili už veľmi dávno so Slávkou Civáňovou. Vtedy ešte žila hviezda nitrianskeho divadla, Adela Gáborová, ktorá to vtedy uvádzala.
Podobnú prehliadku sme robili aj na Novej scéne a teraz sme konečne dostali priestor urobiť to v Nitre. Chceme, aby to bolo aj zábavné, aj náučné, aj strašidelné, aj zaujímavé. V podstate sme poskladali historky, staré inscenácie, zaujímavé priestory a inštalácie. Prepojili sme ich s divadelným škriatkom, ktorý to celé uvádza. Dúfam, že sa to bude ľuďom páčiť. Myslím si, že pre diváka je vzrušujúce dostať sa do prostredia hercov, dotknúť sa ich, porozprávať sa s nimi...

Na akých projektoch v súčasnosti pracujete?
O dva týždne, čiže 22. novembra, začínam skúšať operetu Franza Lehára Veselá vdova, ktorá bude mať premiéru 3. alebo 4. februára 2017. O týždeň na to už budem skúšať v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre rozprávku Čarodejník z krajiny Oz. Medzitým budem dokončovať premiéru na konzervatóriu, ktorá by mala mať premiéru v apríli alebo v máji 2017. O ďalších plánoch zatiaľ nebudem hovoriť, aby som ich nezakríkol. :)


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára